reklama

„Pani, vstávajte, raňajky.“

Krik ... sedím v sanitke ... niekto ma oblieka do nočnej košele ... niečo ma pichá v ruke ...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (15)

„Pani, vstávajte, raňajky.“ Čo sa deje? Prečo ma nenechajú spať? Nechcem sa zobudiť. Ale omámená vstanem, ani nevnímam čo jem. Ľahnem zase do postele a spím ďalej. Na obed ma zase budia. „ Pani, po obede vás zavezieme na psychiatriu. Začínam si uvedomovať, kde som a čo sa stalo. Som v nemocničnej izbe na internom oddelení, v lakti mám zapichnutú kanylu, z ktorej mi čosi tečie do žily.

Zase ma raz „osud“ okabátil a niekto ma „zachránil“. Prečo? Prečo ma konečne nenechajú na pokoji? Bol by to pokoj pre všetkých. Nikto ma nemá rád. A najviacej sa nemám rada ja. Po koľký krát som už zlyhala? Po koľký krát som všetkým ublížila? Prečo som sa práve ja musela narodiť práve do tejto rodiny? Prečo? Prečo? Prečo? Ja už tu nechcem byť. Ja už mám po krk neustálych ústrkov. Mám po krk tej mojej prenáramnej ochoty všetkým pomôcť, všetkých zachrániť, všetko urobiť čo najrýchlejšie, čo najlepšie, čo najkrajšie ... A pritom nič nestíhať, lebo sa to už nedá. Je toho príliš veľa. A čím je toho viac, tým iniciatívnejšie ponúkam pomoc – urobím, zariadim, vybavím, napíšem, prepíšem, zavolám, prídem, odídem, pribehnem, odbehnem ... Ale ja už naozaj nechcem. Som na smrť unavená. Nechcem nič, len svätý pokoj.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Sociálna sestra príde pýtať päťdesiat korún za jednodňový pobyt v nemocnici. Pýta preukaz zdravotnej poisťovne. Prehrabujem sa, stále omámená, v kabelke, ale žiadny preukaz tam nie je. Bože, kde som ho zase zapotrošila? Volám domov mame aby ho pohľadala a doniesla. „Veď si ho dala včera ráno saniťákom, bez toho by ťa nezobrali. Musíš ho tam niekde mať!“. Včera? A ja? Okno, ako výkladná skriňa. Nepamätám sa. Netuším. Až neskôr si spomínam na fragmenty z titulky. Preukaz má zdravotná sestra v mojej nemocničnej karte „dobre uložený“, aby sa nestratil.

V rozheganej tisícdvestotrojke ma prevážajú z jedného konca mesta na druhý. Z interny na psychiatriu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Naložia ma na vozík a odvážajú na príjem. Som iba v nočnej košeli a v župane. Je mi to jedno, len nech si už konečne budem môcť ľahnúť do postele.

Sestry na áčku na psychiatrii mi berú úplne všetko – mobil, peniaze, doklady, manikúru ... Zostáva mi iba oblečenie a pár drobných na telefón. Sestra ma vedie na izbu. V izbe sú tri postele – jediná voľná pri okne je klietka. Tam ma ukladajú s ospravedlnením, že iná nie je voľná. Je mi to jedno. Chcem si už konečne ľahnúť a nikoho nevidieť, nikoho nepočuť.

Tak začína môj polročný boj s recidivujúcou depresiou ...

Eža Vlkolínska

Eža Vlkolínska

Bloger 
  • Počet článkov:  14
  •  | 
  • Páči sa:  0x

veselá kopa s depkou :-) Zoznam autorových rubrík:  ZDRAVIESúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu